Ako ďalej MKH?

Donovi Gobbimu v posledných rokoch s jeho pribúdajúcim vekom viac ráz položili otázku, čo bude s MKH po jeho smrti. Niekedy odpovedal akoby s humorom, inokedy priam eschatologicky. Avšak prakticky túto otázku nikdy neriešil. Prečo?

Lebo je to dielo Panny Márie, a on bol len jej nástrojom. Preto neriešil, ako zabezpečiť Hnutie po jeho smrti. On bol presvedčený, že pokiaľ ho tu Matka Božia chce mať, dovtedy jej tu bude slúžiť, a keď si ho vezme, ona sama sa o svoje dielo postará.

Keď sme očakávali denne správy od lekárov z nemocnice, a keď si ho napokon Nebeská Matka zobrala k sebe, zvlášť aktuálne nám znejú tieto slová:

“Syn môj najmilší, teraz si temer dokončil dielo, ktoré som ti zverila. Uchýľ sa teraz do môjho Nepoškvrneného Srdca...
Moji najmilší synovia, kňazi zasvätení môjmu Nepoškvrnenému Srdcu: počúvajte stále hlas svojej Matky, ktorá vás láskyplne napomína, aby ste sa mohli pripraviť na veľké udalosti, ktoré hrozia svetu. Buďte naozaj len mojimi, dajte sa mi bez výhrady! ...
Nezarmucujte moje Srdce svojimi pochybnosťami, svojou nedôverou. Ešte ste sa nenaučili nechať sa mnou viesť? Premáhajte toto pokušenie modlitbou! Od svojich kňazov chcem len modlitbu a dôveru vo mňa...” (25.4.1975)

Už počas večeradla v Collevalenze som uvažoval, ako Matka Božia naozaj výborne načasovala smrť dona Gobbiho. Nemyslím teraz to, že sme takto mali možnosť spoločne sa s ním rozlúčiť.
Keďže Mariánske kňazské hnutie nemá žiadnu organizačnú štruktúru, tak okrem samotnej osoby dona Gobbiho, je práve toto celosvetové večeradlo vyjadrením vzájomného spojenia z rôznych krajín sveta. Preto donovi Gobbimu vždy tak záležalo, aby zodpovední za hnutie z jednotlivých krajín na toto večeradlo vždy prichádzali.
Ak by teda don Gobbi zomrel v inom čase, než vtedy, keď sa koná toto večeradlo, bolo by asi otázne, či sa ho podarí zorganizovať. A ak by sa bol takto jeho zdravotný stav zhoršil počas samotného večeradla, nikto by nebol pripravený pokračovať vo vedení jeho programu.
Avšak don Gobbi sa dostal do nemocnice týždeň pred začiatkom večeradla - čas dostatočne krátky na to, aby to mohlo vyvolať pochybnosti, či večeradlo nezrušiť (on sám v nemocnici žiadal, aby sa i tak konalo); ale pritom čas dostatočne dlhý na to, aby sa jeho najbližší spolupracovníci stihli pripraviť na vedenie programu i bez neho.
A samozrejme, veľký duchovný význam malo i to, že sme posledné chvíle pozemského života dona Stefana prežívali spojení v modlitbách a napokon sa s ním mohli i rozlúčiť.

Keď prišla správa o jeho smrti, určite mnohým napadla otázka: čo bude ďalej s hnutím?
Pater Gabrielli, keď nám oznámil túto správu, hneď hovoril, že hnutie pokračuje ďalej tak, ako doteraz. Povedal, že oblastní zodpovední hnutia (responsabile) pokračujú vo svojej úlohe i naďalej. Rovnako i Mons. Giovanni d`Ercole, ktorí bol medzi nami v pondelok, ale na rozlúčkovú sv.omšu vo štvrtok prísť nemohol, tak aspoň poslal list. V tomto liste vyzval zodpovedných, aby pokračovali ďalej v organizovaní večeradiel.

Posledné dni večeradla, keď už bolo jasné, že hnutie bude musieť ďalej pokračovať už bez dona Gobbiho, vlastne s jeho pomocou z neba, boli príležitosťou pre tých, ktorí pomáhali donovi Gobbimu pri organizačných záležitostiach hnutia, aby sa dohodli, ako sa bude ďalej pokračovať.
A tak na záver týždňového večeradla nám páter Gabrielli už mohol oznámiť termín budúcoročného večeradla v Collevalenze. Tiež povedal, že sa dohodli na stretnutí koncom roka, kde ako zodpovední za hnutie skoncipujú k Novému roku okružný list, tak ako to každoročne robil don Gobbi.

Keď sme sa z večeradla v Collevalenze rozchádzali, jasne sme cítili, že sa skutočne plní to, čo Panna Mária vo svojich príhovoroch povedala: Že toto dielo - Mariánske kňazské hnutie si bude ona sama viesť.