Don Stefano Gobbi sa 8. mája 1972 zúčastnil púte do Fatimy. V kaplnke Zjavenia sa vtedy modlil za niektorých kňazov, ktorí nielenže zradili svoje povolanie, ale snažia sa zjednotiť v združenie odbojné voči cirkevnej autorite.

Akási vnútorná sila ho núti, aby mal dôveru v lásku Panny Márie. Matka Božia ho použije ako skromný a chudobný nástroj a zhromaždí všetkých kňazov, ktorí príjmu jej výzvu a zasvätia sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, aby sa pevne zjednotili s pápežom a s Cirkvou s ním spojenou a aby privádzali veriacich do bezpečného útočišťa jej materského Srdca.

Tak by sa vytvoril mocný šík rozšírený vo všetkých častiach sveta a zhromaždený nie ľudskými propagačnými prostriedkami, ale nadprirodzenou silou, ktorá pramení z mlčania, modlitby, utrpenia a zo stálej vernosti vlastným povinnostiam.

Ale čo teraz robiť konkrétne?

V októbri toho istého roku sa pokúsil o nesmelý začiatok priateľským stretnutím troch kňazov v modlitbe vo farnosti Gera Lario (Como). Správu o tomto hnutí uverejnilo niekoľko katolíckych novín a časopisov. Na základe tejto informácie sa do marca 1973 prihlásilo asi 40 kňazov. V septembri toho istého roku sa konalo prvé národné stretnutie v San Vittorino neďaleko Ríma. Zúčastnilo sa ho 25 kňazov z celkového počtu 80 vtedy prihlásených kňazov.

Od roku 1974 sa začali konať prvé večeradlá modlitby a bratskej lásky medzi kňazmi a laikmi. Postupne sa rozširovali v Európe a vo všetkých častiach sveta.

Do konca roku 1999 don Stefano Gobbi viackrát navštívil všetkých päť kontinentov, aby predsedal oblastným večeradlám. Vykonal približne 1027 letov lietadlom a mnohé cesty vlakom, autom a predsedal 2652 večeradlám, z ktorých bolo 1253 v Európe, 1006 v Amerike, 105 v Afrike, 146 v Ázii a 142 v Oceánii.

Mariánske kňazské hnutie sa nečakane rozšírilo tichým a mimoriadnym spôsobom. Takmer vo všetkých krajinách sa už utvorili národné ústredia, kde sú "responsabile" (t.j. zodpovední) poverení ujímať sa tých, čo sa k Hnutiu hlásia a dozerať na vytváranie večeradiel. Sú tiež poverení menovať ďaľších responsabile - oblastných a diecéznych - a majú sa starať o to, aby sa všetko plnilo v najväčšej vernosti duchu Hnutia.

Keď vezmeme do úvahy autonómiu, ktorá bola daná národným ústrediam, nie je ľahké urobiť si presný obraz o počte členov. To nie je tak veľmi dôležité, pretože tu ide o ducha, o duchovný postoj a ten uniká vonkajším kontrolám. Uskutočňuje sa v miere, v akej každý kňaz, ktorý pristúpil za člena, sa snaží žiť denne svoje zasvätenie Márii.

Podľa došlých prihlášok je medzi členmi dosiaľ asi 400 biskupov a vyše 100.000 kňazov, tak diecéznych ako aj rehoľných. O laikoch, pretože sa o nich nevedie žiadna evidencia, sa nedá povedať presný počet, dokonca ani približný, i keď iste ide rádovo o milióny.

Existuje tiež veľké množstvo kňazov, ktorí s Hnutím sympatizujú. Zatiaľ sa k Hnutiu neprihlásili, ale prejavujú svoje sympatie rôznym spôsobom a pri rôznych príležitostiach. Ich počet je možno vyšší, než tých, čo sa k Hnutiu oficiálne hlásia. Ak žijú v duchu Hnutia, i keď nie sú evidovaní, konajú už to, čo je v Hnutí podstatné.

Hoci je už kňazov Hnutia veľa, neraz nevedia vzájomne o sebe. Stáva sa často, že mnohí kňazi nepoznajú spolubratov, ktorí žijú veľmi blízko a patria do Hnutia. Stáva sa to v krajinách, kde sa MKH len začalo šíriť, ale i inde. Dôvodom je slabá organizácia, ktorú Hnutie používa, a ktorá zostane charakteristickou pre Hnutie. A je to aj zmysel pre zdržanlivosť, ktorý bráni len tak ľahko zverejňovať zoznamy. Veď ide o rozhodnutie duchovné, o zameranie predovšetkým vnútorné.

Sme však svedkami podivuhodnej skutočnosti: Panna Mária sa stará prostredníctvom večeradiel modlitby a bratskej lásky, aby sa jej kňazi poznávali, aby si pomáhali, aby sa mali bratsky radi a aby sa stali v kňazstve zjednocujúcou silou.

Prostredníctvom potešujúcej skutočnosti spoločenstva svätých pociťujeme, že sú stále činní a nám blízki viac než kedykoľvek predtým tí kňazi, ktorí nás už predišli do večnosti. Sú medzi nimi i kardináli; prvý z nich, ktorý sa zapísal, bol Giacomo Lercaro, vtedy boloňský arcibiskup. Tiež mnohí biskupi, spomeňme aspoň Mons. J. Venancia Pereiru, bývalého biskupa z Leirie (diecéza, do ktorej patrí Fatima), ktorý sa prihlásil už v roku 1973 - zomrel v r. 1985. Viac ako päť tisíc je tých kňazov, čo obohatili svoje posledné roky života intenzívnym apoštolátom alebo trpezlivo znášanou chorobou, a tak prijali a prežívali pozvanie Matky Božej v Mariánskom kňazskom hnutí. Z nich hodno spomenúť Božieho služobníka P. Gabriela Allegru, známeho biblistu a prekladateľa Písma svätého do čínštiny. Jeho poslednou prácou bol čínsky preklad knihy "Kňazom, najmilším synom Panny Márie."

Mariánske kňazské hnutie vo svojom rýchlom a všade prenikajúcom rozšírení narazilo na menej ťažkostí, než sme sa mohli obávať. Pretože jeho charakteristickou vlastnosťou je vernosť Cirkvi a poslušnosť predstaveným, šlo sa vpred s oveľa väčšou ľahkosťou tam, kde sa títo - predovšetkým na úrovni biskupov - prejavili benevolentne a povzbudivo. Viac trpezlivosti a umenia čakať bolo treba tam, kde sa autorita ukázala bezradnou alebo ľahostajnou.

Predovšetkým je možné pozorovať vo vedení Hnutia bdelú a osvecujúcu prítomnosť Matky Božej - povzbudzuje v ťažkostiach, a nadšenie drží v správnych medziach; učí odvážne používať slobodu Božích detí a zároveň nám bráni zaujať postoj odporu alebo vzbury proti predstaveným, čo by bolo v rozpore s druhým hlavným bodom charakteristiky MKH, totiž s láskou k pápežovi a k hierarchii s ním spojenej.